YACON - bylina

NÁLEV A CHUŤ BYLINY

Svetlo hnedá alebo tmavo jantárová. Tak možno opísať farbu odvaru, ktorý získate z Yaconu. Chuť je veľmi jemná, nenápadná, bez ostrých kontúr. Vôňa skoro žiadna. O ne napokon pri popíjaní tohto zázraku peruánskych pralesov ani veľmi nejde.

PÔVOD BYLINY

Rastlina pôvodne z Ánd je dnes tak populárna, že ju pestujú aj v Japonsku, na Tajwane alebo Novom Zélande. Veľmi zriedkavo sa objavuje aj v Európe. Napriek tomu patrí Yacon (Smallanthus sonchifolius) predovšetkým k Peru a jeho indiánom.

Prvú písomnú zmienku o trvalke tmavo zelenej farby nachádzame v roku 1615. Felipe Guaman Poma de Ayala, ktorý opísal legendy a vzťahy dávnych indiánov, ju zaradil na zoznam 55 plodín pestovaných endemicky v juhoamerických Andách. Miestni obyvatelia používali ako hľuzy, tak listy Yacon s veľkou obľubou.

Yacon má niekoľko desiatok regionálnych mien - aricoma, arboloco, colla, ipio, mexican potato, Taracu ... Vždy ide ale rastlinu vysokú 1,5-3 metre pripomínajúce vzhľadom svojich listov zeler. Pod zemou vytvára Yacon trsy hľúz, pričom jedna hľuza môže vážiť až 0,5 kg. V čerstvom stave ide o mimoriadne chutnú, sladkú zeleninu. Hľuzy sa napchávajú čerstvé alebo pečené, dusené, pražené a sušené na slnku. Často sa z nich tiež pripravujú džúsy a sirupy, ktoré sú nízkokalorické a dokonca pomáhajú s odbúravaním tukov.

Rovnako populárne sú v Južnej Amerike, ale dnes už aj inde na svete, listy Yacon. Inkovia ich užívali pri náboženských rituáloch, súčasnú vedu zaujímajú ich zdravotné účinky. Podobne ako Vilcacora, Muňa Muňa alebo Chuchuhuasi si nachádzajú cestu do mnohých európskych domácností.