Škorica cejlonská drvená 2-7 mm

Nálev a chuť čaju

Opísať chuť škorice nebude ťažké. Je jednoducho škoricová. Máloktorá bylina alebo ovocie by ju mohlo pripomínať. vďaka vysokému podielu silice cinnamaldehyd poznáte škoricu behom sekundy. Je sladká, jemne pikantná, medová. Po zaliatí dáva svetlý nálev.

Drvenú škoricu môžete pripravovať samostatne, alebo ju prisypať do sitka pri príprave obľúbeného čaju.

Pôvod čaju

Na Zemi rastie 250 až 350 druho škoricovníkov. Ale len dva z nich sa tešia celosvetovej popularite – škoricovník čínský (Cinnamomum cassia) a škoricovník ceylonský (Cinnamomum zeylanicum). Práve ten druhý, dovážaný zo Srí Lanky, je považovaný za aromatickejší a na zdraviu prospešné látky bohatší.

Škoricovník ceylonský je stálozelený strom dorastajúci až do 15 metrov. Pre potreby zberu kôry býva na plantážach udržiavaný vo výške 2,5-3 metre. Máva tuhé, na líci leskle zelené a na rube sivkasté listy a zvyčajne sa pestuje pre svoju kôru zbieranú ako korenie. Po vysadení mladých rastliniek trvá najmenej 2 až 3 roky, kým možno ich kôru opatrne odoberať. V prípade škoricovníkov ceylonských má svetlú farbu a je krehká.

Zber sa zvyčajne vykonáva tak, že robotníci celé stromy zastrihávajú, teda zbavujú konárov. Z nich lúpu vonkajšiu kôru. Jej spodnú časť (vnútornú kôru) potom olúpu pomocou špeciálnych drievok. Zvitky škorice sušia na priamom slnku rozložené na plachtách. Stromy škoricovníkov sú pre miestnych farmárov dôležitým zdrojom obživy, preto s nimi zachádzajú obozretne a škoricu zbierajú tak, aby mohli škoricovníky zasa rýchlo obraziť a neuhynuli.

Škorica je známa už od staroveku. V Egypte bola používaná pri balzamovaní múmií, ľudia ju pridávali do vína. Prvá zmienka o škoricovníkoch na Srí Lanke pochádza z roku 1270. V roku 1638 založili na ostrove svoj obchod Holanďania. Istý holandský kapitán vtedy nadšene hlásil: „Brehy ostrova sú jej doslova plné. Je najlepšia v celom Oriente. Keď od pevniny vanie vietor, cítite vôňu škorice ešte ďaleko na mori.“