Škorica Indonézska - celá

Nálev a chuť byliny

Indonézska škorica vonia sladko a korenisto, ale zároveň má v sebe aj ľahkú pikantnosť, vďaka ktorej je výraznejšia ako cejlónska. Tyčinky majú zlatohnedú až tmavo gaštanovú farbu, sú matné a pevné na dotyk. Nie sú určené na priame maškrtenie, používajú sa hlavne pri varení alebo pečení, kde postupne uvoľňujú oleje, vďaka ktorým prevonia celý pokrm.

Použite ju do zvaráča, punču či horúceho muštu, rovnako ako k jablkám na kompót alebo do slivkového lekváru. Indické karí bez nej nemá tú správnu hĺbku, rovnako ako dusené jahňacie.

Pôvod byliny

Indonézia má viac ako sedemnásť tisíc ostrovov a s korením sa tam obchoduje od pradávna. Škoricovník rastie v horách, kde je vlhko a sopečná pôda plná minerálov, ktorá škoricu dodáva tú bohatú chuť. Spracovanie sa drží tradičných postupov, ktoré miestne komunity praktizujú po stáročia.

Kôra sa starostlivo odrezáva z vetiev, pozvoľna sa suší a stáča do roliek. Tento proces si vyžaduje skúsenosť a cit. Aby sa totiž zachovala potrebná aróma, musí sa dodržať správne načasovanie aj tempo sušenia.

Kedysi bývala škorica cennejšia ako zlato. Na stôl si ju mohli položiť len tí najbohatší, zatiaľ čo obchodníci kvôli nej putovali celé týždne a mesiace. Arabskí kupci dokonca tajili, odkiaľ korenie pochádza, aby si udržali svoje tajomstvo a zisky. Nešlo ale len o chuť, škorica bola cenená aj pri obradoch a dávala sa ako dar samotným kráľom.

V Indii a na Blízkom východe sa bez škorice dodnes nezaobíde skoro žiadne tradičné jedlo.