Stévia sladká vňať+list (Stevia rebaudiana) - bylina

Nálev a chuť byliny

Sušené listy sú sýto zelené, hebké na dotyk a ich sila je obrovská. Použiť ich môžete dvoma spôsobmi: buď ako súčasť čajových zmesí, alebo pridať do nálevov. Do čaju postačí naozaj maličko, niekoľko lístkov na veľkú kanvicu.

Chuť má bylinný ráz s ľahkým nádychom sladkého drievka alebo medu. Najlepšie sa hodí k čiernym čajom, rooibosu alebo koreneným zmesiam, kde sa jemná bylinná chuť stratí medzi ostatnými príchuťami. V studených nápojoch sa rozpúšťa o niečo horšie, takže ju najskôr rozmiešajte v troche teplej vody.

Pôvod byliny

Stéviu objavili Indiáni Guaraní v paraguajských horách. Hovorili jej „ka'a he'ê“ alebo sladká tráva a používali ju nielen na dochucovanie svojho tradičného maté, ale aj ako domácu lekárničku. Európania o nej nevedeli až do konca 19. storočia, kedy ju opísal švajčiarsky botanik Moisés Santiago Bertoni. Ale skutočné prekvapenie prišlo v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia, keď francúzski chemici zistili, čo robí stéviu tak sladkú.

Našli v nej steviolové glykozidy, teda látky steviosid a rebaudiosid A, ktoré sú stokrát sladšie ako cukor. Nájdete v nej ale aj vitamíny C, A alebo E a minerály ako vápnik, železo alebo fosfor. Najzaujímavejšie je, že glykozidy telo vôbec nestrávia. Prejdú črevami a von vyjdú bez zmeny. Nerozložia sa na cukry, neovplyvnia hladinu glukózy ani inzulín.

Do sveta sa stévia dostávala pomaly. Japonci ju začali používať v sedemdesiatych rokoch a dodnes na ňu nedajú dopustiť. Európa a Amerika boli opatrnejšie, povolili ju až v roku 2011 po rokoch testovania. Zato teraz sa pestuje všade, najviac v Číne, Japonsku a Indii. Stévia je tiež šetrná k prírode. Nepotrebuje toľko vody ako cukrová trstina, nevyžaduje chemické postreky a rastie aj v horšej pôde. Z jednej rastliny sa za rok získa až pol kila sušených listov.